SMK chce konflikt, nie autonómiu.

Maďari na Slovensku potrebujú normálne, moderné zastupovanie svojich záujmov.

Memorandum, ktoré zástupcovia SMK odovzdali premiérovi pri príležitosti stého výročia Trianonu, sa len ťažko dá interpretovať inak ako požiadavka autonómie, akokoľvek by signatári krčili plecami, že slovo “autonómia” text neobsahuje a že bol nesprávne pochopený.

Pamätám si, ako na mňa v 90. rokoch spolužiaci v základnej škole pokrikovali “Za Dunaj!”, a preto si nesmierne cením pokrok, ktorý sme od tých čias vo vzájomných vzťahoch urobili. Nevraživosť vystriedala tolerancia a vzájomné spolužitie, hoci občas môže mať svoje úskalia, sa za minulé obdobie dá označiť za harmonické.

V posledných rokoch sa navyše maďarskej komunite podarilo dosiahnuť dôležité víťazstvá, ako záchrana málotriednych škôl (z ktorých mnohé sú národnostné), dvojjazyčné dopravné značenie na územiach s menšinovým obyvateľstvom či zvýšenie prostriedkov na rozvoj menšinovej kultúry. Prečo teda práve teraz prichádza požiadavka na autonómiu, respektíve “maďarské okolie s maďarskou samosprávou”?

Získať hlasy poburovaním

Ocitli sme sa v situácii, keď po prvýkrát za históriu samostatného Slovenska nemá maďarská menšina vlastné zastúpenie v parlamente. Možno pod vplyvom celkovej ideovej a programovej vyprázdnenosti politiky, možno pre konflikty medzi jej politickými predstaviteľmi navzájom a preto, že maďarské strany sa viac ako reálnou ponukou pre voličov pred voľbami zaoberali samy sebou, maďarskí voliči vo veľkom počte zostali v deň volieb doma alebo odovzdali dôveru niektorej zo slovenských politických strán. Rozčarovanie politických zástupcov maďarskej menšiny je pochopiteľné, rovnako ako snaha získať v budúcnosti významnejšiu voličskú podporu.

Je však odsúdeniahodné, ak túto podporu chce niekto získavať vyvolávaním konfliktu, nenávisti, a vymazaním dlhých rokov dobre vykonanej práce v oblasti slovensko-maďarských vzťahov. Pretože som presvedčená, že presne o toto autorom memoranda maďarskej komunity išlo. Nie o autonómiu či maďarskú samosprávu. Ale o konflikt.

Opísať podstatu autonómie bez toho, aby sme ju zmienili, tváriť sa, že sme zostali nepochopení, ale pritom sa modliť, aby tento výstrel zasiahol presne tam, kde bol mierený – na najnižšie nacionalistické pudy na opačnom brehu, na to, že sa hádam nájde niekto z kotlebovsko-slotovskej komunity, kto urobí tlačovku a pošle Maďarov aj s ich memorandom opäť za Dunaj. Aby sme mohli byť tými, ktorí ochránia Maďarov na Slovensku pred útlakom, ktorí im vybojujú práva, a koho musí voliť každý, kto po maďarsky hovoriť chce, aby po maďarsky hovoriť vôbec mohol. Inými slovami, získať preferencie a hlasy nie programom a ideou, ale vyvolávaním konfliktu a rozsievaním strachu.

Máme na viac

Som rada, že ani niekoľko dní po odovzdaní memoranda neprišla iná reakcia ako zdvihnuté obočia a verím, že to tak aj zostane. Pocit trpkosti však ešte nejaký čas pretrvá.

Pretože som presvedčená, že maďarská komunita má predsa na viac, než na šibrinkovanie autonómiou, ktoré svedčí skôr o myšlienkovej vyprahnutosti jej súčasných politických zástupcov. Rozprávajme sa o potrebných zmenách v menšinovom vzdelávaní, v oblasti kultúry, dokonca aj o zlepšení fungovania samosprávy v prospech menšín, ale robme to tak, ako sa patrí na 21. storočie.

A nie vzývaním zlých duchov trianonského obdobia.

publikované 20. júna 2020 8:23 v SME

Katarína Cséfalvayová